Netrpezlivo som čakal na záver hlasovania o zákone o študentských pôžičkcáh. Možno to viacerí považovali za vopred jasnú záležitosť, veď Aliancia nového občana už dávnejšie proklamovala, že tento zákon nepodporí. No kto dnes verí politikom? A zvlášť populistom? Tiež som im veľmi neveril, nakoľko mám aj naďalej pocit, že Ruskovi a spol. je aj tak všetko jedno (čo sa školstva týka). Keď už som pri tom, podľa posledných udalostí je zrejmé, že i samotnému Froncovi je celé školstvo ukradnuté. Inak by tri razy nepresadzoval niečo, čo bolo odsúdené štrajkom. Raz darmo, na Slovensku sa štrajkom veľa vyriešiť nedá. A keď som už pri štrajku - má vôbec zmysel štrajk, ktorý neochromí národné hospodárstvo? To keď štrajkovali železničiari, to bola trochu iná káva. Hoci ani tí dokopy nič nedosiahli. Ale aspoň to bolo cítiť, že niekto štrajkuje. Čo však zmôžu študenti? Bez podpory iných skupín veruže nič. Prechádzka po meste s transparentmi síce okoloidúcich upozorní na ich nespokojnosť, no aj tak mnohí mávnu rukou a poberú sa kade ľahšie. A keď som už pri tom, kade ľahšie by sa už konečne mohla pobrať aj zosobnená neodbornosť v podobe ministra školstva.
Vrátim sa však k pôvodnému zmyslu môjho príspevku - chcel by som sa totiž poďakovať poslancom z ANO, ktorí mi umožnili ušetriť niekoľko tisíc korún. Vďaka nim sa ma prípadné schválenie reformy v budúcom volebnom období už našťastie týkať nebude. Mohol by som sa zamýšľať nad tým, či je správne, že akonáhle sa ma niečo prestane týkať, začnem na to kašľať. No taká je väčšina Slovákov. Ani mňa totiž netrápil štrajk železničiarov. Hoci by mal. Ale keď ja vlakmi necestujem, tak čo? Mám sa nútiť do sympatizovania s niečím, čo ide mimo mňa?
Bohužiaľ, aj keď som týmto mnohých naštval, obávam sa, že nie som jediný s podobným názorom. A názor je to, čo je v našom vnútri, a nie to, čo vyhlasujeme pred publikom. O tom vedia svoje aj samotní poslanci.